Dovoľte nám ponúknuť Vám niekoľko povestí a veselých historiek o Liptove, ktoré sa nám podarilo získať z jedného z mála zachovaných výtlačkov knihy
"VESELÉ PUTOVANIE PO SLOVENSKU" z roku 1929.

Liptovský Mikuláš Ružomberok
Dolný Liptov Stredný Liptov Horný Liptov Važec Povesti o Sokolčiach

Obrazok z knihy


    Krajina u desiatich svätých, to je náš "Ľuptov". Desať obcí dostalo mená po svätých : Sv. Anna, Sv. Ján, Sv. Kríž, Sv. Mária, Sv. Martin, Sv. Michal, Sv. Mikuláš, Sv. Ondrej, Sv. Peter, Sv. Štefan. A pretože bolo Liptákom svätých ešte málo , bol aj Sv. Duch pri Jamníku, a sú aj samoty Sv. Alžbeta pri Kľačanoch a druhý Sv. Michal pri Nem. Ľupči.
    Liptov, Orava a Trenčín sú rodina. Azda preto, že v Liptove vyvierajúci Váh snúbi sebe Oravu a nesie venom svoje vody do Trenčína?
    Liptáci sú na svoju domovinu aj niečo pyšní! "Nemáš, braček, nad Ľuptov !" chváli si Lipták svoj kraj !
    Že sú tam hory a doly? Veď to sa ľúbi Ľuptákovi!

		Hej, lepšie na doline
		jako na rovine:
		hora ma počuje,
		nič nevyžaluje.
    To vie a cíti už každý valach !
    Že je tam trošku zima? Nuž - to teda je, naozaj je. Že vraj v Lipt. Sv. Mikuláši mali kedysi horlivého evanj. cirk. učiteľa, ktorý vyučoval tak názorne, že v prírodopise chcel deckám ukázať, jak rastú čerešne. Zasadil do školskej záhradky čerešničku, roky utekaly, čerešnička krnela, podrastala nejak pomaly,. decká vychodily zo školy, už mladšie dozrievaly do života, keď naraz čerešnička zakvitla. A ozaj na stromku sa ukázalo niekoľko čerešničiek. Ale dozreť nedaj Bože! Už boly vakácie, čerešničky, ešte boly zelené, už prichodil nový zápis, čerešničky ešte sa ani nezapaľovaly. Potom už s končiarov Kriváňa, ba aj s Ďumbiera ligotal sa do doliny sneh. Čerešničky jako broky a zelené. Rechtor naložil pod stromkom slamy a dreva a pekne čerešničkám kúril, aby dozrely. A vraj dozrely. - Ale neverte tomu všetkému.
    Priam tak neverte, až vám budú vyprávať, že v Liptove najprv shŕňajú s poľa sneh a potom žnú.- Alebo že švábku kopať znamená v Liptove trhať ju zo zeme dynamitom. Vrchy sú vrchy, zima je zima, ale tak zle ešte není.
    Pravda je, že v Liptove je zima, všetko ostatné navymýšľali zlí ľudia, aby zľahčili pekný Liptov. Veď aj v Ružomberku dozrievajú slivky , ale sú hodne červené, nezbelasejú nikdy. A konečne dozrievajú tam aj jablká; a nie len samé kyslé fajty - ale zväčša.
    Široko ďaleko šiel Liptákom chýr panslávov. Až hen na Kysuciach majú pesničku:
		A ja som zpod Kriváňa malučký junáčik, 
		teraz som odrástol, je zo mňa Slováčík.
    Pri tom je stolica tak chudobná, že nemala ani vlastného kata, ale požičiavala si ho zo Špiša. Ešte doteraz je v Liptove kliatba : "Bodaj ťa levočský kat lámal!"
    Ale aj keď priateľstvo dvoch stolíc takto bolo utvrdené, preca len sa navzájom škádlily. Liptákom sú Spišiaci slepí, Spišiak zase tvrdí, že "Lipták - zlý pták."
    Leč ani v pohraničných obciach Zvolenskej nemôžu prísť Liptákom na meno. Styk stolice so stolicou je vždycky, ale keď príde Zvolenčanom ísť do Liptova, pod Šturec, povedia, že idú do Poľskej. (V pohraničnej liptovskej Lužnej sú ešte teraz Poliaci, ktorí na úradoch hovoria slovensky, medzi sebou poľsky. Azda bolo poľských osád ešte viac.)
    Liptáci sú pyšní ľudia, najmä na jeseň: "Kapusta v sude, švábka v, pivnici - kto mi čo rozkáže?"
    Čo, teraz ako teraz! Ale voľakedy! Pri dverách dva tri hrnce kyseľa (liptovskej obľúbenej strovy); lyžka, dva, tri chlipy. Ideš von: chlast, ideš dnu: chlast !
    Ale aj halušky sú dobré jedlo. "Od halušiek a od chleba, to sú chlapi, ak treba," vedia v Liptove.
    Nebývalo kedysi, ako je dnes. Liptáci verili, že reťkev je ráno jed, na obed jedlo a večer medicína.
    Keď si mladý Lipták spieva :
		Keď siali, orali, na peci som ležal,
		keď fruštik dávali, popredku som bežal, 
alebo keď vzýva Pánbožka nebeského:
		Boženku, Boženku, daj mi taku ženku, 
		čo by ma vodila zo šenku do šenku,
tomu nemusíte doslova veriť. On sa troštuje, troštuje, ale do práce je ako oheň a sily má! Z halušiek a kyseľa.
     Liptáčky sú veľmi pyšné na svoju krásu a Liptáci na svoje krásne ženy.
		Ruža som ja, ruža, konvalija, 
		obráti sa za mnou celá kompanija,
spieva si taká podhoľská krásavica, a šuhaj jej veru rád prisviedča:

		Krásna je ružička, 		Hoj, ty otec Kriváň, 
		čo v zahrade kvitne:		čos' pochodil časy, 
		krajšia tá dievočka,		povedz, čis' Liptáčku 
		čo v Liptove svitne.		videl už bez krásy?! 
    Že vraj pod Kriváňom:
		Hora, hora, dve doliny, 
		krajšie devy že maliny; 
		na maliny slnko svieti, 
		a na devy krása letí.
    Horšie je so šuhajmi, ktorých liptovské dievčatá vysmievajú:
		Liptovskí mládenci zakladajú lúky, 
		radi by sa ženit, nemajú klobúky. 
    Keď sa majú veci tak, márna je túžba:
		Tam za Váhom biely dom,
		býva pekné dievča v ňom. 
		Keby mi ho chceli dať
		vedel bych ho milovať.
    Ale taký šuhaj pohodí hlavou ako bujné žriebä a zanôti si:
		Aký som, taký som, preca nemám páru 
		od Kriváňa dolu k Temešváru.
     Liptov má svoje typy. Jedným z nich sú pltníci. Liptáci sami ich ľutujú:
		Pltôčka na vode, pltníček pri vode, 
		žiaden človek nevie, kde ma Pánboh nesie. 
     Alebo:
		Kdeže sa, pltníci, na zimu podiete, 
		keď vy na tie plte sedať nebudete?
    Leč pltníci sa neprosia veľmi o poľutovanie, ani o sústrasť: ich život na vode je veselý. Len pozrite, jak plť rýchlo letí dolu vodou! Že ste ich ešte nepočuli na plti vesele hvízdať? Ani ja nie, lebo veria; že by hvízdotom pobúrili proti sebe zlý vietor. Také mladé chlapčisko, ktoré ešte nepozná pltníckych pravidiel a zákonov a zahvízda si medzi plavbou, dostane neberných.
    Pltník nebojí sa žida, lebo ten sa neodváži na plť - "voda nemá thrámy".
    Pltníci letia. Pltníctvo začína sa od Liptovského Hrádku a až do Komárna trvá cesta pri peknom počasí päť dní.
    I doma sa nájde posmeváčik, že zaspieva pltníkom:
		Pltníci, nerobotníci 
		utopili chlapca -
		povedali na psa.
    Čo teprv, keď letia dolu vodou! S brehov povolávajú na nich: "Chlapi, kde budete kŕmiť?" - Odpoveďou na to letí s plti na breh hneď "sto bohov ti do matere!"

*

    Boja sa Besnej a Margity, skalísk pri Strečne, skoro tak, ako starí plavci grécki alebo fojnickí bávali sa Scilly a Charibdy. Však keď dôjdu k nim, faktor na prvej plti a za ním všetci pltníci, strhnú si klobúky s hláv, pokľaknú, prežehnajú a modlia sa. Je tam vraj pod vodou veľký palác vodných mocností, ale preca len lepšie je leteť dolu Váhom ku Komárnu, ako dole hlavou do teremov vodníkových.
    Áno, leteť: Pltníci sa neplavia po Váhu, oni letia. "Keď sme do Pešti lietali ..." vypráva starý faktor, čím chce povedať : "Keď sme sa plavili na pltiach do Pešti ..." To je technický výraz, veru priliehavý, trefný.
    Však sa to letí dolu vodou! Ale hore, proti vode? Dobre, že chodí železnica. Preto tiež, keď chcú pltníkov nahnevať, volajú na nich s brehu: "Kedy pôjdete nazpák?" - To je neľudská otázka, a keby na plti boly skaly, poletia všetky tázateľovi do hlavy a do chrbta.
    Voda vraj trávi. Neviem, či je ozaj tak, ale počul som, že pltníci sa vyznamenávajú výborným apetítom. Stavil sa kedysi pltník, že zje tricať pirohov. No, taký sedliacky piroh, naplnený tvarohom, je poriadny kus. Doniesli ich pltníkovi. Popredku srátal, či ich nie je menej, a keď sa radostne usmial, že ho neošudili, zasadol k nim. Spočiatku to išlo dobre: Maco jedol, až oči vyvaľoval, pirohov ubúdalo, obličaj pltníkov sa rozveselil.
    Ale potom si už Maco popustil o dve dierky opasok , leč preca nedoprial žalúdku odpočinku. Jedol a popúšťal. Konečne už odfukoval, ale preca dvacať deväť pirohov bolo už tam - zostal jediný. Maco už si netrúfal, už nevládal.
     "No, či je toto nie na porazenia? Ej, len keby som bou vedeu, že ty zostaneš na míse, teba by som bou prehltou prvého!" povedal mu.

*

     Liptovských sklárov nájdete po celom Slovensku. Veď ani pokonný súd nemôže byť, kým nebudú všetci doma.
     Hnevajú ich volajúc sa nimi: "Rež, Kubo, nos!" Ale dávajú pri tom pozor, aby stáli od sklára hodne ďaleko, lebo by ich pohladkal svojou bakuľou. Stalo sa vraj tak : Liptovský obločiar vidiac, že páni jedia v krčme klobásky s chrenom a pri tom kýchajú, rozkázal si porciu chrenu, do ktorej sa oddal s celou chuťou. Ale keď ho už malo zadusiť, kričal na kamaráta : "Rež, Kubo, nos !" Niekoľkoráz ho tak súril, až mu ho ten konečne aj odrezal. "No, veď to," rečie, "lebo keby si mi ho nebol odrezal, azda by mi ho bolo odorvalo !"
    Pokrikuj ú po nich tiež : "Gamba horí !", a sklári z toho nemajú radosti. Prišli vraj dvaja takí škrošniari do dediny a hneď sa rozdelili : jeden s jednoho, druhý s druhého konca išli vyvolávať svoje : "ablakok činálni", ale hneď rovnoprávne aj slovensky : "oknááá robiť". Jeden prišiel k sklepárovi, keď ten vážil cibébne. "Čo to je?" - Sklepník bol hneď ochotný: "Okoštuj ! Dobré je to", a dal niekoľko hroziniek sklárovi do dlane. Okúsil, dobré boly, pomlsil sa. "Predajte mi za dva grajciare !" Sklepník predal.
    Na stred dediny sa krošniari sišli. "Ej," chváli sa jeden, "voľačo dobrého som jedol! Za dva grajciare plnú hrsť!" "A čo to bolo?" - "Paroma viem, jak sa to volá, ale dobré to bolo, sladučké, ani som nechcel veriť, že také malutké, škvrklučké, černučké - a preca tak sladučké." - "Kde?" - "Tam, u toho sklepára, ľaľa."
    Šiel aj druhý k sklepárovi. Že vraj za dva grajciare takého malutného, škvrklučkého, černučkého. Šelma sklepník nasypal mu do dlane čierneho korenia , sklár nasypal to naraz do úst, kúsal, kúsal, ale hneď aj kričal : "Ej, gamba horí!"
    Takýto obločiar vrátil sa do rodnej dediny po dlhšej vzdialenosti v cudzine. Vidí na notárovom byte novú tabuľku. Bolo to vtedy; keď v Uhorsku sa začaly štátne matriky. Sklár číta: "A-na-ko-ni-ve-ze-to" (Anyakönywezetö). "Ó duráka," hovoril sám k sebe, " že to vezie na koni. Cuž ma robiť z chlapov blázny! Nimaš v maštali ani srsti, jak to povezieš na koni ?"
     Obločiari sú skoro všetci polygloti. V Bratislavskej počuješ ich volať: "Okná robiť - fenstr móch - ablakok činálni!" Keď ich domorodec z Bratislavskej začuje, prorokuje : "Oknár kričí - ide pršať." Ale nebýva vždycky dážď!

*

    Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba, bačovi koliba a pre ovce košiar. Ženy a dcéry bačov chodia často v "materiných čižmách" , t. j. bosky: Ale zato nie sú to plané ženy!
		Hore grúňom; dolu grúňom,	Keby ja mau, čo náš bača, 
		ide bača s karabínom;		nekukau by na dievčatá; 
		hej, lučina zelená,  		hej, lučina zelená,
		- bača peknú ženu má! 		bača peknú ženu má !

    A čo by nemal : veď všetky Liptáčky sú pekné. Peknejšie ako bačovia, lebo Liptáci vedia, že bača, ktorý za dvacať rokov bačoval, je už zrelý na šibenicu (toľko už poklamal vydávajúc syr). Ale aj taký starý bača je ešte šelma. Najviac, ak nemá peknej bačovky. Taký valach, ktorý ešte nie je bačom, ale už sa obzerá po tej službe, ťažko nesie, keď bača ešte pomýšľa na ženbu:
		Hop, cup ! na doline, 
		udrem baču po plešine,
		nech nechodí ku Marine ! ...

    Nuž pravda, keď už je veľmi starý, pomýšľa tiež len na ostatné veci človeka a nie na Marinu. Však ju poznáte, tu starú, hoci umelú, nie ľudovú :
		Ja som bača veľmi starý, 
		nedožijem do jari ... 

    Alebo :
		Dolu, dolu, dolu dolinami;
		ja som bača starý, nevládzem za vami ...

    tak si spieva sám, kým mu valasi a honelníci neodspievajú už bez neho:
		Už ti mlynár, už ti 		Na cmiteri graca
		dosku ohobľoval, 		čiernu zem obracia,
		už ti postieľočku 		už si vybačoval,
		mäkko vyfutroval.		veru, starý bača!

     Dozrievajú títo starí bačovia neskoro, lebo na salaši je zdravé povetrie, zdravá voda, aj žinčica a urda je dobrá, aj tá bryndza a parenica, ba niekedy ani oštiepok nie je tvrdý, najmä keď bača má ešte zuby. A hlavne: je tam veselo. Ešte aj starý bača si zaskočí odzemok :
		Po valašsky od zeme! 		Štyri kozy, piaty cap,
		Kto mi kozy zaženie? 		kto vyskočí, bude chlap:
		A ja by ti bol zahnal, 		i ja by bol vyskočil,
		ale som sa vlka bál ...		ale som sa potočil.

     Aj valasi sú veselá chasa:
		Redikal sa Ďúrik		Tuli, tuli, tuli,
		s grúnika na grúnik, 		večky po grúni!
		keď sa doredikal, 		Spiežovce cengajú,
		takto si tudlikal:		trávičku šklbajú.

     A čo, keď si privedú gajdoša! To je hneď prísny rozkaz:
		Zadudaj, dudášku, na našom salašku,
		kým si ja donesiem cedidlo, valašku. 
		Zadudaj, dudášku, zadudaj valašskú,
		ak mi nezadudáš, veru mi gajdy dáš ! ... 

     Valach je hrdý na svoje valašenie:
		Trebars som ja valach len, 
		preca rád mám ja stav ten. 
		Žijem sebe bez starosti
		v samej rozkoši, radosti,
		ja valašku ovčiarsku
		nedám za húl cisársku.

     A iný:
		Ten valaský stav bych nedal
		ani za tri tisíce!

     Veď aj v betlehemskej piesni o Vianociach sa spieva:
		Z rodu kráľovského,
		plemena valašského .

     Keď majú gazdovia tak nízku mienku o bačoch, nečudujte sa, že lepšie neobišiel ani valach: "Valach a cigán - všetko jedno."
    Valasi zjedia ovcu a povedia na vlka. Ale majú aj inú výhovorku:
		Ej, na hore zelenej 
		všetky ovce vyzdychaly 
		ej, od vody studenej.

     Bujnosť valaského života často vedie na zlé chodníčky:
		Zelená sa bučina, 		Do zboja sa, chlapci, majme,
		spevom hučí dolina.		ovce s bačom zanechajme!
		Ja sa spustím po zboji, 	Sem ten vatrál sem ho daj
		nech si bača sám dojí.		 valašku prichystaj!

     Ale bačovi to nejde dobre pod nos. Poučuje mladého valacha:
		Popíjaj, popíjaj, 
		nekradni, nezbíjaj !

     Leč všetko márne ! Valach má odpoveď naporúdzi:
		Čerta napopíjaš, 
		ak si nenazbíjaš!

     A to ešte, keď je valach dobrý strelec:
		Na Krivánskej prti 
		kornútka sa vrtí; 
		kornútka, nevrť sa, 
		strelím ti do srdca.

     Však aj kráľ a vzor zbojníkov, Jánošík, keď ho lapali a nebolo svobodno na zboj, aby nepadol pandúrom do rúk, valašil. Veď len tak mohli ho chytiť, súdiť a odsúdiť v Liptove. Však Liptov mal naňho pamiatku za mnoho desaťročí. Keď ho posúdili liptovskí páni na smrť, sľúbil vystanoviť regiment vojska , keď ho pustia na svobodu. Ale obesili ho za rebro. Keď sa o tom dozvedela krajinská správa, tak zabránili splniť sľub, uložila Liptákom za pokutu ročný poplatok mericu dukátov. O planých dlžníkoch povedá sa na Slovensku ešte teraz : "Nemôže sa vyplatiť, ako Liptov za Jánošíka."

*

    V Liptove majú dobrých prorokov počasia. "Choč varí, Salatín mu radí, Jobova lúka k tomu ho ponúka." Keď sa tieto tri vrchy zahalia hmlou, bude dážď. Jobovou lúkou rozumie sa vlastne vrch Prosečná, ležiaca v majetku proseckej zemianskej rodiny Jóbovskej.
    Tri liptovské vrchy daly aj podnet k posmešku : "Choč - Mních - Čebrat : choď mních žobrať." A hneď sa vie, že na Mníchu býval kláštor červených mníchov, ktorí chodili žobrať.
		Keď čiapku dvíha Kriváň
		utekajte, bude príval.

     Ale aj
		Poludnica - dobrá veštica. 
		A nemýlia sa :
		Prišiel príval od Kriváňa, 
		zabral všetko do Komárna. 
*

    Kedysi bývaly liptovské hory veľkým dobrodiním pre Liptákov. Keď sa taký malý Liptáčik narodil, len očká otvoril a rúčku natiahol, dal mu tata do nej flintu a obzeral sa, kde nájsť kmotra, ktorému by sa mohlo dôverovať, že svojmu krstnému dá flintu darom pri krste. Už od detínstva mal sa Liptáčik rozumeť remeslu, veď liptovské vrchy sú vysoké a na nich hory husté a hlboké , ohromné, a v nich zveri viacej, ako treba. Nuž a pre koho ju Pánbožko stvoril?

*

    Ináčej možno vopred vyzradiť, že v Liptove sú veľmi mlsní lúdia, lebo mnoho prezývok je po jedlách, po dobrých jedlách: sú tam drotári a kuľašníci, pľuckári a kutliari, vraniari i koláčnici. Kuľaša je v Liptove kaša z kukuričnej krupice, v Orave z múky z praženého ovsa; kutle sú droby alebo drštky, drobky sú mrvance.

*


Liptovský Mikuláš Ružomberok
Dolný Liptov Stredný Liptov Horný Liptov Važec Povesti o Sokolčiach

* * *


[ Index | Ružomberok | Lipt. Hrádok | Lipt. Mikuláš | Kúpaliská | Ubytovanie | Foto | Jaskyne | Múzeá]